Dojčenie v pohľade generácií – je dojčenie dôležité?

Myslím, že veľa vecí v materstve robíme inštinktívne, ako to v tej chvíli cítime. Väčšinou je to aj dobre. No zároveň som presvedčená, že každá z nás má svoje inštinkty na rôznej vlnovej dĺžke. Inak citlivé na podnety, inak reagujúce na potreby dieťaťa. U žien, ktoré majú svoje „radary“ preladené na inú frekvenciu, než je bábätko, môže veľmi pomôcť (alebo aj nepomôcť) práve spomínané prostredie. 

Dojčenie v pohľade generácií – je dojčenie dôležité?

Pýtate sa, čo je toto za otázku? Veď je to predsa všetkým jasné – dojčenie prospieva dieťaťu (vyšší intelekt, lepšia imunita ….), zároveň je výhodné pre mamu (má vplyv na rýchlejšie zavinutie maternice po pôrode, znižuje riziko vzniku osteoporózy v neskoršom veku a tiež znižuje riziko rakoviny prsníka). A konečne – má významný vplyv na utváranie väzby medzi matkou a novonarodeným dieťatko, prináša so sebou krásne, emocionálne nabité chvíle.

Nie, toto nebude ďalší z článkov o význame a prínose dlhodobého dojčenia. Či ste zaslúžilou „dojkou“ alebo ste dojčili len krátky čas, poďte sa s nami zamyslieť nad tým, ako dojčenie vníma naša spoločnosť, „naša generácia“ a generácia našich mám, svokier, starých mám. Pokúsime sa tiež nakuknúť za hranice a zistiť, kde sú historické momenty významné pre dnešné vnímanie dojčenia.

Veda pokročila …

Keď som po prvýkrát otehotnela, mama mi s radosťou venovala knihu Naše dieťa (áno, tú, ktorú má vo svojej knižnici asi 99% našich mám a ktorá bola snáď jediným zdrojom informácií v 70. tych rokoch minulého storočia pri starostlivosti o bábätko). Utrúsila som poznámku v duchu, že veda isto pokročila, ale zabalila som si ju a doviezla z dediny do veľkomesta.
Napokon som v nej začala listovať, ale keď som si v kapitolke „4.mesiac“ prečítala, že dieťaťu, ktoré si strká pršteky do úst treba dať lepenkové manžety, ktoré zabraňujú zohnutiu rúk v lakti, rýchlo som ju založila niekam na spodnú policu a myslela som si o jej obsahu svoje.

A o to, čo sa v tejto knihe píše o dojčení, som sa nestarala vôbec. Vlastne som dojčenie počas tehotenstva neriešila. Veď predsa je to prirodzené a prečo by som práve ja dojčiť nemala? Prvé dni po pôrode boli pre mňa tristné a z počínajúcej depresie ma vytrhol až telefonát kamarátky, vtedy už skúsenej mamy, ktorá mi v skratke objasnila začiatok dojčenia. A hlavne ma upokojila a povzbudila.

Dojčenie sme síce zachránili, aj napriek počiatočným problémom, ale takmer počas celého jeho trvania som pomerne intenzívne prežívala pocit, že všetko, čo sa týchto krásnych chvíľ týka, si musím obhájiť, odôvodniť a vybojovať (dĺžka a frekvencia dojčenia, zavádzanie prvých príkrmov, čajíky, dobré polievočky, celková dĺžka dojčenia …). „Protivníkmi“ mi boli názory starších žien u nás v rodine, a tiež informácie od manželových starších kolegýň. Vtedy ma to veľmi hnevalo, samozrejme som nehľadala dôvody týchto názorov, len som si vždy povedala „čo oni o tom vedia, keď aj tak každá kojila max. 3 týždne“.

Keď som si pred pár dňami vzala opätovne do rúk spomínanú knižku, hľadala som, či v nej vôbec niečo o dojčení je. Na moje prekvapenie som toho našla pomerne dosť. Napriek tomu, že kniha k dojčeniu vyzýva, podporuje ho, 90% odporúčaní, ktoré v nej v súvislosti s dojčením nájdete, je v kategórií „zabijak dojčenia“ (napr. prvých 12-14 hodín sa nedojčí, ďalší deň len 3x a tretí deň 5x; trojhodinové intervaly medzi dojčeniami, dezinfekcia bradaviek pred dojčením bórovou vodou – nedivím sa, že nám moc nechutilo …).

Ako to bolo pred 30 rokmi?

S takouto informačnou výbavou asi naše mamy a staré mamy naozaj nemali veľkú šancu dojčiť dlhšie než pár týždňov. Navyše, keď pôrodnícky systém, ktorý od roku 1958 začal presúvať pôrody z domáceho prostredia do nemocníc, nebol (z dnešného pohľadu) vôbec nápomocný rozvoju laktácie a utváraniu väzby medzi matkami a deťmi. Uvedomujem si, že celý tento proces mal krásnu myšlienku, ktorej cieľom bolo v sterilnom prostredí poskytnúť čo najlepšiu starostlivosť novonarodeným deťom a zabrániť tiež prenosu rôznych infekcií do organizmu ženy. Napriek tomuto nespornému prínosu k zníženiu pôrodnej úmrtnosti žien aj detí, myslím, že zároveň viedol k akémusi odosobnenému rozvíjaniu vzťahu medzi matkou a jej dieťaťom. A to nielen v súvislosti s dojčením.

Ženy sa vlastne nesmeli dieťatka ani dotknúť, vybaliť ho z perinky, pri manipulácií s ním museli používať rúšku na tvár. O všetko sa staral nemocničný personál, matka mala oddychovať po pôrode. Čo je iste dôležité, aby nabrala dostatok síl pre starostlivosť o svoje dieťatko. No zároveň si myslím, že včasný kontakt mamy s dieťaťom (fyzický, psychický, emocionálny) môže významne napomôcť tomu, aby sa cítila istejšia, sebavedomejšia a zručnejšia pri starostlivosti o novorodenca. Čo jej zároveň môže dodať energiu a silu na prekonávanie rôznych problémov.

Inštinkt?

Pred časom som čítala knižku Materská láska (E. Badinter), kde autorka hovorí o rôznych postojoch k materstvu francúzskych žien v 17. – 20. storočí. Zároveň sa zamýšľa nad tým, či „materská láska“ je naozaj inštinkt, ako sa o nej hovorí (to príde, keď porodíš – budeš vedieť, čo máš robiť; to zvládneš, matka dobre vie, čo jej dieťa potrebuje …). Je tento inštinkt naozaj v každej z nás, bez ohľadu na dobu, v ktorej žijeme a na prostredie, ktoré nás obklopuje? Nosíme v sebe odpovede na všetky otázky, ktoré nám vyvstanú v súvislosti s našou novou životnou rolou, keď porodíme dieťa?

Myslím, že veľa vecí v materstve robíme inštinktívne, ako to v tej chvíli cítime. Väčšinou je to aj dobre. No zároveň som presvedčená, že každá z nás má svoje inštinkty na rôznej vlnovej dĺžke. Inak citlivé na podnety, inak reagujúce na potreby dieťaťa. U žien, ktoré majú svoje „radary“ preladené na inú frekvenciu, než je bábätko, môže veľmi pomôcť (alebo aj NEPOMôCŤ) práve spomínané prostredie. Či už je to najbližšie okolie – rodina, kamarátky, alebo celkovo prostredie, v ktorom žijeme.

Chcem tým povedať, že podpora (alebo nepodpora), ktorú žena zažíva krátko po takom emocionálne vypätom a hormonálne sýtenom zážitku, akým je pôrod, je nesmierne dôležitá pre to, ako sa jej podarí vysporiadať sa s jej rolou matky. Ak na začiatku zažije pochopenia a podporu od personálu v nemocnici, uistenie, že robí dobre veci, túto istotu si pravdepodobne odnesie aj domov. Keď domáce prostredie žene poskytne lásku, trpezlivosť, pomoc a podporu v jej rozhodnutiach, veľmi pravdepodobne bude lepšie zvládať aj prípadné neúspechy a krízy. A samozrejme naopak. V prípade, že sa žena potýka s neustálym spochybňovaním svojich rozhodnutí, rôznymi komentármi čo a ako urobila, môže to na ňu pôsobiť zneisťujúco, ba až depresívne.

Zaujímavosti …

Keďže tento článok je o postojoch k dojčeniu medzi generáciami, niekoľko zaujímavostí:

  • v roku 1780 bolo z 21 tis. detí, ktoré sa narodili vo Francúzsku, dojčených ich matkami len 1000 detí.
  • v 16. a a17. storočí pedagógovia a teológovia odporúčali rodičom „chladnú“ výchovu. Španielsky kazateľ Vivés dokonca hovorí: „Matky zatracujú svoje deti tým, že ich pôžitkársky živia“. Akoby na odpoveď tomuto tvrdeniu začala psychoanalýza tvrdiť opak, a to že od tohto prvého vydareného vzťahu (cicania) závisí zdravá psychická rovnováha človeka ….
  • veľmi starý zvyk je „platené dojčenie“. Aj vy si pamätáte z našich klasických rozprávok dojky? Pre mňa to v detstve boli takmer mýtické osoby (hoci som len matne tušila, čo to tá dojka vlastne mala za úlohu pri tej princeznej …), objemnejšie dámy, vždy usmiate a múdre. Myslím, že mi aj bolo ľúto, že ja som takú dojku nemala 😉 Prvá agentúra pre dojky bola zriadená v Paríži v 13. storočí.
  • ak by ste si mysleli, že dojky využívali tie zámožnejšie vrstvy, nie je to pravda. Vo Francúzsku to boli tí najťažšie pracujúci (robotníci v hodvábnictve, remeselníci).
  • počet plne dojčených detí v 6. mesiaci života na Slovensku stúpol od roku 2000 do roku 2006 o 13%. V roku 2000 bolo v 3. mesiaci dojčených 60,1% a 6. mesiaci 32,96% detí. V roku 2006 to bolo v 3.mesiaci 71% a v 6. mesiaci 45,9% detí. Osveta sa teda vypláca, môžeme predpokladať, že čoraz viacej žien sa rozhoduje svoje deti dojčiť.

Ako to vidia samotné maminy

Položila som niekoľkým mladým ženám zopár otázok ohľadne prežívania dojčenia, ich motivácie k nemu a riešenia prípadných názorových rozporov so staršou generáciou (dĺžka dojčenia nebola rozhodujúca, boli medzi nimi také, čo dojčili iba dva mesiace, aj také čo dojčili skoro tri roky).

Motiváciou žien k dojčeniu boli najmä výživové výhody, žiadna práca s prípravou, „jednoduchosť obsluhy“, prirodzenosť samotného dojčenia. Zároveň takmer vo všetkých odpovediach rezonoval výrok „lebo moje mimi nemohlo dostať nič lepšie“.

Zároveň ženy označovali dojčenie ako prostriedok pre hlbší, intenzívnejší kontakt s bábätkom, Dokonca mamička, ktoré používala suplementor pri kŕmení dieťatka hovorí aj o takomto „dojčení“ ako o súzvuku duší a veľkom vzájomnom naplnení. Psychologickú stránku dojčenia veľa žien kládlo na jednu priamku s vyživovacou.

Zaujímalo ma, ako tieto maminky vnímali dojčiace ženy ešte pred svojim vlastným tehotenstvom. Väčšina z nich žiadnu dojčiacu ženu nevidela. Niektoré sa hanbili, keď videli nejakú ženu dojčiť na verejnosti a len jedna žena opísala tento zážitok ako „úžasne nežný pocit“. Behá mi hlavou myšlienka, či sa ešte stále pri dojčení „skrývame“, akoby sme sa cítili previnilo? Je to len ostych nadojčiť dieťa inde ako za stenami vlastného bytu?

Najviac ma zaujímala odpoveď na otázku, či si tieto mladé ženy museli obhajovať dojčenie pred svojou mamou, svokrou alebo starou mamou. Pravdupovediac, čakala som prevahu pozitívnych odpovedí.

No pravda bola iná, také odpovede boli len dve (obe však opisovali pomerne intenzívne „boje“). Staršie ženy skôr dojčenie hodnotili kladne, vyjadrovali presvedčenie, že keby oni mali toľko informácií ako máme my dnes, dojčili by dlhšie. Niektoré ženy uvádzali, že si museli obhajovať pomoc v domácnosti, ktorú na začiatku dojčenia potrebovali (keď riešili počiatočné problémy a nestíhali všetky veci v domácnosti ako predtým). A takmer všetky ženy z mojej minivzorky museli objasňovať význam dojčenia po prvom polroku života dieťatka ;-).

Tiež som sa snažila zistiť, aké odporúčania dostávali „mladice“ od starších dám z rodiny. Prevyšovali názory akoby cez kopírák z knihy Naše dieťa:

  • dávať deťom v 6-8 týždňoch ovocné šťavy,
  • od 3. mesiaca polievky,
  • kašu z fľaše,
  • čaj (lebo je teplo),
  • príkrmy (lebo je dieťa dosť veľké/chudšie ako…),
  • umývať prsia pred kojením,
  • mlčať pri kojení,
  • dojčiť v presne stanovených intervaloch …

Na otázku ako spätne vnímajú celú situáciu okolo ich dojčenia väčšina z opýtaných odpovedala, že začiatok bol pre ne chaotický, hektický, ba až hysterický a rady, ktoré dostávali, boli viac menej zneisťujúce alebo mätúce (čo sa týka starostlivosti o dieťa, dojčenia, plaču dieťaťa). Jedna mamička poznamenala, že napriek tomu, že dojčenie je teraz „v kurze“ a veľa odborníkov o tom hovorí, v konečnom dôsledku človek veľa podpory nedostane, kým si ju sám nenájde.

Poslednú otázku som smerovala ku generačnému „sporu“ či rozdielu vo vnímaní dojčenia. Maminy sa jednoznačne zhodujú v tom, že staršej generácií chýbajú informácie a nejedna z nich do kategórie „staršej generácie“ zaradila aj pediatrov, ktorí majú v starostlivosti ich deti.

Niektoré ženy uviedli, že nevnímali generačný, ale skôr „kultúrny rozdiel“ (napr. postoj francúzskej kamarátky, ktorá nechce dojčiť, aby jej neovisli prsia), alebo „lokalitný“ rozdiel (postoje k dojčeniu na vidieku, deťom treba dať v 3. mesiacoch halušky a v 6. mesiacoch „mačanku“ – východniarska špecialita s hubami).

Zároveň staršie ženy popisovali svoje dojčenia, zväčša končiace kvôli „slabému mlieku“.

Jedna opýtaná mamička pociťuje zo strany starých mám často podvedomý pocit zlyhania, z toho, že oni nedojčili a tiež akési ospravedlňovanie si tohto faktu vetou „veď ani ty si kojená nebola a ako pekne si vyrástla a si zdravá“.

Nakoniec dovoľte zacitovať jednu respondentku: „ myslím, že je to tým, že generácia našich mám vyrastala „v ústrety pokroku“ a zažívali niečo ako technizáciu rodiny. A tým pádom sa za správne a moderné pokladalo TO NOVÉ – rodiť v pôrodnici, dávať Sunar, na všetko použiť antibiotiká a práškovať DDT. A to všetko v znamení pokroku. Preto si myslím, že keď naša generácia to chce mať inak, tak to môžu staršie ženy považovať za ohrozenia zdravia detí.“

K tomuto rada doplním vyjadrenie ďalšej žienky: „informovanosť našich matiek bola úplne inde, okrem marketingového ťahu okolo umelého mlieka to boli aj tie odporúčania na pravidelný režim a pod…

Spontánnosť, prirodzenosť predchádzajúcich generácií, podpora v dojčení sa niekde v generácií našich mám pretrhla. Ale môžeme byť rady, že mnohým z nich sa terajší prístup páči a podporujú ho. A dojčenie je na Slovensku snáď častejšie ako napr. vo“ vyspelejších“ štátoch našej EU.“

Ako sa preniesť cez rozdielne názory?

Väčšina z opýtaných názorové stretnutia so staršími ženami nevnímalo ako spor, ale prostý postojový a názorový rozdiel, ktorý treba nejako zvládnuť a prežiť. A niektoré rovno napísali aj odporúčania, ako na to:

  • radiacu mamu/svokru/babičku vypočuť, ale robiť si veci po svojom. Môžete sa samozrejme zamyslieť, či to naozaj nepreháňate, či nie sa v kŕči a „za každú cenu“, či nemôžu mať v niečom pravdu.
  • pokúsiť sa vysvetliť, prečo to vy chcete urobiť inak. Môžete ako argumenty použiť články odborníkov z časopisov alebo internetu.
  • ak si druhá strana stále dookola opakuje svoje, jasne a dôrazne povedzte „JA TO CHCEM TAKTO“ a nepúšťajte sa do vopred stratených diskusií.
  • nebývať spolu v období dojčenia – čo je možno rázne opatrenie, ale ak viete, že si s mamou či svokrou ťažko nájdete spoločnú dojčiacu nôtu, radšej sa o to pokúste.
  • šíriť osvetu, podporovať ženy nech dojčia.
  • utvárať pre ženy podporné skupiny, kde môžu predostrieť svoje problémy, pocity aj neistoty a obavy.

Jedna mamička pri hľadaní spôsobu, ako to zvládnuť, navrhla, že by bolo dobré školiť lekárov a sestry v pôrodniciach, pretože podľa nej im mamičky veria najviac. Pripomína, že lekári by mohli robiť osvetu aj rozdávaním letáčikov o dojčení alebo ponúknutím čísla laktačnej poradkyne, s ktorou spolupracujú. Hlavne by však títo odborníci mali mamičky povzbudzovať.

Vyššie uvedené riadky nie sú výsledkom prieskumu v reprezentatívnej vzorke. Sú to len názory 13 oslovených žien. Napriek tomu mi príde dôležité počúvať tieto názory a myšlienky, pretože to, ako prežívame rôzne situácie, nás môže ovplyvniť na dosť dlhý čas. Najmä ak ich prežívame negatívne.

Zaujímalo by ma poznať, ako sa na to pozerajú ženy z druhej strane – naše mamy, svokry, babičky. No zohnať výpovede staršej generácie bol pre mňa trocha problém. Ale toto by mohla byť výzva pre ne.
Ak máte chuť, napíšte prosím, ako to vy vnímate, prípadne ako ste prežívali vaše vlastné dojčenie a potom dojčenie svojich dcér alebo neviest.

Na záver

Mojim cieľom v tomto článku bolo sprostredkovať Vám pohľad niekoľkých mladých žien, na postoje k dojčeniu, ktoré fungujú medzi generáciami (teraz rozmýšľam, že sme stále hovorili len o generáciách žien a mužov sme nechali bokom ;-).

Zároveň mi však príde dôležité a mám potrebu zdôrazniť, že postoje k dojčeniu sa utvárajú už od detstva. Resp. v duchu teórie, že deti sa učia opakovaním, môžeme predpokladať, že ak malé dievčatko vidí, ako mamička kŕmi mladšieho súrodenca fľašou, bude aj ono svoju bábiku chcieť kŕmiť z fľaše, lebo mu to príde prirodzené. Ak však dieťa vidí, že jeho mama dojčí mladšieho súrodenca, že mama jeho kamaráta tak isto dojčí, zrejme jeho východiskové vnímanie kŕmenia malých detí bude iné (toto som zažila pri mojom synovi, ktorý keď videl, ako dojčím dcéru, tak o chvíľu už sedel s nejakým plyšákom a chcel ho kŕmiť z prska).

Väčšina z našej generácie (25 – 35 ročných) vnímala ako spôsob kŕmenia jedine fľašu (aj v rozprávke o Krtečkovi, keď sa narodia malé zajačiky, tak hneď dostanú fľašu. Kde tá zajačica len na to prišla!). Dojčenie sme videli málokedy. Možno aj preto je niekde v nás ešte istý ostych pri dojčení na verejnosti (ale čo už máme robiť, keď naše mestá a parky vôbec nie sú mother friendly).
Možno teraz máme šancu uľahčiť situáciu našim deťom. Nielen dcéram, ale aj synom. Nie som extrémistická zástankyňa rovnosti príležitostí, a nechcem naznačiť, že chlapi by mali dojčiť ?. Ale skúste si spomenúť, ako často ste polemizovali ohľadne dojčenia s vašimi partnermi. Koľko ste vysvetľovali a obhajovali.

Ak budú naše deti vnímať dojčenie ako niečo prirodzené, možno sa vyhneme tomu, aby o 20 rokov niekto riešil rozličné generačné názory (jasné, že ich niekto riešiť bude, veď vždy „tá mladá generácia“ niečo vymyslí). Možno potom budú ženy počas dojčenia zažívať viac podpory a pochopenia a nebudú musieť až tak „bojovať“.

Všetkým maminám všetko dobré!!!

You may also like...