Najčastejšie chyby rodičov v súvislosti s detským vzdorom

Často si rodič mylne myslí, že dieťa mu vzdoruje naschvál, berie to ako mocenský boj. Neistota a negatívne pocity zlyhania pri vzdore dieťaťa môžu viesť k mnohým chybám.

Dieťa presviedčame o opaku: “…ale teraz nemôžeme byť na ihrisku…”.

Hovoríme v negatívnej formulácii: „…Nemôžeme…“, „…nedá sa…“, „nepôjdeme…“

Používame vety typu: “…ty si už unavený/á…“ (rodičovi môže byť jasné, že dieťa má hnev umocnený, lebo je unavené, táto veta však dieťaťu v situácii nepomáha).

Dieťa nepočúvame, tvárime sa tak, ale pozornosťou sme niekde inde.

Dieťaťu sa podvolíme: „…dobre, ale už prestaň kričať…“.

Odvolávame sa na iné autority: „…počkaj, príde tatino a poviem mu, ako si tu vystrájal…“. Nielenže sa zastrájame, ale aj znižujeme čistotu vzťahu dieťa -otec.

Kričíme na dieťa, bijeme ho…, čím mu dávame jasné posolstvo, že moc vyhráva v sporoch.

Dieťa trestáme za hnev, neodlišujeme emóciu a konanie dieťaťa (je v poriadku, že dieťa sa hnevá, nie je v poriadku, že búcha rodiča).

Nepátrame po súvislostiach, okrem iného aj časový stres a únava.

Ignorujeme dieťa, teda zámerne sa snažíme nevšímať si ho.

Sprchujeme dieťa, a tak sa snažíme prerušiť jeho búrlivý hnev.

Samovoľne podávame lieky s úmyslom upokojiť ho.

A naopak, čo by ste mohli vyskúšať na zmiernenie scén pri vzdore?

Jana Lednická

Páčil sa Vám tento článok? Zdieľajte ho medzi priateľmi

Podobné články

Čoraz častejšie sa na nás obracajú rodičia malých detí, ktorí si nie sú istí, či vývin ich dieťatka prebieha v poriadku....

Pred časom som na ulici videla mamku s chlapčekom, cca 2 ročným. Malý ležal na zemi, niečo vykrikoval, plakal, sople...

Deti sú v porovnaní s dospelými často spontánnejšie, rýchlejšie, skôr konajú ako hovoria, deti sú menej zžité so sociálnymi normami....