Často si rodič mylne myslí, že dieťa mu vzdoruje naschvál, berie to ako mocenský boj. Neistota a negatívne pocity zlyhania pri vzdore dieťaťa môžu viesť k mnohým chybám.
Dieťa presviedčame o opaku: “…ale teraz nemôžeme byť na ihrisku…”.
Hovoríme v negatívnej formulácii: „…Nemôžeme…“, „…nedá sa…“, „nepôjdeme…“
Používame vety typu: “…ty si už unavený/á…“ (rodičovi môže byť jasné, že dieťa má hnev umocnený, lebo je unavené, táto veta však dieťaťu v situácii nepomáha).
Dieťa nepočúvame, tvárime sa tak, ale pozornosťou sme niekde inde.
Dieťaťu sa podvolíme: „…dobre, ale už prestaň kričať…“.
Odvolávame sa na iné autority: „…počkaj, príde tatino a poviem mu, ako si tu vystrájal…“. Nielenže sa zastrájame, ale aj znižujeme čistotu vzťahu dieťa -otec.
Kričíme na dieťa, bijeme ho…, čím mu dávame jasné posolstvo, že moc vyhráva v sporoch.
Dieťa trestáme za hnev, neodlišujeme emóciu a konanie dieťaťa (je v poriadku, že dieťa sa hnevá, nie je v poriadku, že búcha rodiča).
Nepátrame po súvislostiach, okrem iného aj časový stres a únava.
Ignorujeme dieťa, teda zámerne sa snažíme nevšímať si ho.
Sprchujeme dieťa, a tak sa snažíme prerušiť jeho búrlivý hnev.
Samovoľne podávame lieky s úmyslom upokojiť ho.
A naopak, čo by ste mohli vyskúšať na zmiernenie scén pri vzdore?
