Najčastejšie chyby rodičov v súvislosti s detským vzdorom

Často si rodič mylne myslí, že dieťa mu vzdoruje naschvál, berie to ako mocenský boj. Neistota a negatívne pocity zlyhania pri vzdore dieťaťa môžu viesť k mnohým chybám.

Dieťa presviedčame o opaku: “…ale teraz nemôžeme byť na ihrisku…”.

Hovoríme v negatívnej formulácii: „…Nemôžeme…“, „…nedá sa…“, „nepôjdeme…“

Používame vety typu: “…ty si už unavený/á…“ (rodičovi môže byť jasné, že dieťa má hnev umocnený, lebo je unavené, táto veta však dieťaťu v situácii nepomáha).

Dieťa nepočúvame, tvárime sa tak, ale pozornosťou sme niekde inde.

Dieťaťu sa podvolíme: „…dobre, ale už prestaň kričať…“.

Odvolávame sa na iné autority: „…počkaj, príde tatino a poviem mu, ako si tu vystrájal…“. Nielenže sa zastrájame, ale aj znižujeme čistotu vzťahu dieťa -otec.

Kričíme na dieťa, bijeme ho…, čím mu dávame jasné posolstvo, že moc vyhráva v sporoch.

Dieťa trestáme za hnev, neodlišujeme emóciu a konanie dieťaťa (je v poriadku, že dieťa sa hnevá, nie je v poriadku, že búcha rodiča).

Nepátrame po súvislostiach, okrem iného aj časový stres a únava.

Ignorujeme dieťa, teda zámerne sa snažíme nevšímať si ho.

Sprchujeme dieťa, a tak sa snažíme prerušiť jeho búrlivý hnev.

Samovoľne podávame lieky s úmyslom upokojiť ho.

A naopak, čo by ste mohli vyskúšať na zmiernenie scén pri vzdore?

Jana Lednická

You may also like...