Hranice pri práci s deťmi a adolescentmi

Deti sú v porovnaní s dospelými často spontánnejšie, rýchlejšie, skôr konajú ako hovoria, deti sú menej zžité so sociálnymi normami. Zadávanie hraníc je preto pri výchove jednou z najväčších výziev.

Náročnosť témy hraníc v terapeutickom procese vyplýva aj z toho, že často sú deti do terapie privedené práve kvôli správaniu sa v sociálnych situáciách.

Adolescenti sú privádzaní kvôli konfliktným vzťahom s dospelými, kde sa objavuje neúctivé správanie, vzbura či  vyhýbanie sa dospelým.

Postavenie terapeuta ako zástupcu dospeláckeho sveta môže byť preto komplikované. Terapeutický proces závisí od prežívania klienta práve vo vzťahu s terapeutom, ktorý sa neustále snaží o kontakt, o priblíženie sa ku klientovi, o porozumenie. Vytváranie vzťahu v momentoch, kedy je dieťa blízko hranice alebo prekračuje hranicu je mimoriadne dôležité.

S témou hraníc súvisí aj množstvo emócií, pričom šírka, hĺbka, či rôznorodosť pocitov nepozná obmedzenia. Dieťa/adolescenti prostredníctvom bytia v psychoterapeutickom vzťahu si začínajú emócie viac uvedomovať, sprítomňujú si ich, prežívajú ich, začínajú ich ovládať, orientujú sa v nich.

Zadávanie hraníc súvisí s konaním dieťaťa, nie s pocitmi, či potrebami dieťaťa. Naše skúsenosti z praxe ukazujú, že rodičia aj chcú, no nevedia ako stanoviť a hlavne udržať hranice. Aj to sú dôvody, ktoré nás viedli k realizácii filiálnej terapie.

V Landrethovom programe filiálnej terapii s názvom Terapia vzťahu rodiča a dieťaťa (Child Parent Relations Therapy), sa téma hraníc objavuje minimálne na 3 stretnutiach. Rodičov učíme jasne a transparentne zadávať hranice, pričom odlíšenie, čo je a čo nie je prijateľné správanie, ako aj „správne načasovanie“ sa stali nosnými témami.

Rodiča 3 – 12 ročných detí rozlišujú zadávanie hraníc v troch situáciách: hranice súvisiace s časom a priestorom (aj ničenie hračiek), na ochranu seba/terapeutky a dieťaťa. Teší nás, že sa nám podarilo zrealizovať filiálnu terapiu aj pre adolescentov (11 – 12 až 17 ročných). Viedla nás k tomu skúsenosť, že rodičia teenagerov  majú často pokazený, až ohrozený vzájomný vzťah. V tejto cieľovej skupine sme zaviedli okrem 3 hraníc ešte jednu: hranica na zabezpečenie spoločného kontaktu (počítač, mp3, mobil,…). Vytvorenie kontaktu je základnou podmienkou, ktorú sme sa snažili takýmto spôsobom zabezpečiť.

Naše skúsenosti z praxe potvrdzujú, že téma hraníc v práci s rodičmi je nosná

V začiatkoch práce s rodičmi sa objavujú ťažkosti typu:

  • neviem ustáť termín a čas (súvisí s pracovnou vyťaženosťou, rodinnou situáciou, keďže sa rodič v porovnaní s dieťaťom cíti vyťaženejší, má tendenciu manévrovať s časom),
  • ťažko sa mi ukončuje (buď predĺžim, alebo si nevšimnem uplynutie času),
  • bojím sa, že dieťa začne špekulovať s príchodom (deje sa to v domácich podmienkach, výrazne viac sa objavuje u adolescentov),
  • u rodičov adolescentov sa objavuje aj to, že nedokážem prenechať samostatnosť na dieťati (pripomínam mu dohodnutý termín, upozorňujem ho, robím rôzne opatrenia, aby dieťa nezabudlo prísť).

Snažíme sa rodičom ukázať, ako hranice  súvisia so stabilitou, istotou, a to nielen vysvetľovaním, ale predovšetkým podporou ustáť nové situácie. Rodičom ukazujeme, že hranice nesúvisia s nátlakom a že sú skôr bezpečným bytím vo vzťahu.

Jana Lednická

You may also like...