Napriek tomu, že za posledné roky sa informovanosť o dojčení, najčastejších problémoch a ich možných riešeniach veľmi zlepšila, akoby sa stále a dookola opakovali tie isté situácie. Kedy sa mi rozbehne mliečko? Mám dosť mliečka na to, aby moje bábo nebolo hladné? Prečo to malé stále plače? 
Šťastie praje tým, ktorí sa pripravia a majú podporu
V poslednom období sa často stretávam s maminami, ktoré sa chystajú na príchod svojho prvého bábätka, prípadne ho už priviedli na svet a potýkajú sa s prvými radosťami a starosťami. Najčastejšie sú to problémy s dojčením. Napriek tomu, že za posledné roky sa informovanosť o dojčení, najčastejších problémoch a ich možných riešeniach veľmi zlepšila, akoby sa stále a dookola opakovali tie isté situácie. Kedy sa mi rozbehne mliečko? Mám dosť mliečka na to, aby moje bábo nebolo hladné? Prečo to malé stále plače?
Píšem túto svoju skúsenosť, aby som tak trochu upozornila na to, že nestačí byť len informovaná, ale veľmi dôležitá je aj podpora, ktorú čerstvá mamička buď dostane alebo nie. Podpora jej najbližšieho okolia, ale aj zdravotníkov.
Na dojčenie som sa nepripravovala
V súčasnosti dojčím dokopy tretí rok, už moje druhé dieťa. Pred prvým pôrodom som sa pripravovala, asi ako najlepšie som vedela, ale zväčša na samotný pôrod, na zvládnutie problémov v tehotenstve, kupovala som všetky tie potrebnosti pre bábätko. Absolvovala som dve predpôrodné prípravy, obe v nemocniciach. O dojčení na nich nepadlo ani slovo. Bola som odhodlaná dojčiť a nejako som dúfala, že to pôjde bez problémov. A ono to nešlo. Absolvovala som, myslím, klasický kolotoč neinformovanej matky.
Mlieko neprichádzalo
Syn sa síce krásne prisal, aj som prikladala často, ale mliečko netieklo, a malý začal byť nespokojný a plakal. Personál BFH my ochotne ponúkol glukózu a MM z laktária, k tomu nervózna spolumamička, ktorá mi povedala, že trápim seba aj dieťa, keď chcem čakať, až mlieko potečie – a depresia ťukala na dvere. Sestričky veľmi nápomocné neboli, o tom, že by skontrolovali moje prikladanie alebo sa so mnou porozprávali a upokojili ma ani nehovoriac. Z počínajúceho zúfalstva a obviňovania sa z vlastnej neschopnosti ma vytrhol telefonát od kamarátky, „zaslúžilej matky“, ktorá ma upokojila a vysvetlila, že mliečko sa môže spustiť až na piaty deň. Nakoniec aj tak bolo a všetko sa začalo zlepšovať až po prepustení domov.
Keď okolie ani pediatrička nepodporia…
Mala som pocit, že mlieka mám dosť, malý papal často a v prvej poradni váha ukázala pekný prírastok. Trochu som sa upokojila, ale nie na dlho, pretože syn papal naozaj často, vo dne aj v noci, pomerne často plakal a začala som počúvať reči z okolia, že mám asi „slabé mlieko“ a malý je hladný a mala by som mu začať dávať „niečo na dojedenie“. Najčastejšie som to počúvala od mojej mamy, lekárky, a tiež od všetkých starších žien v rodine a manželových kolegýň z práce. Bola som nešťastná z toho, že neviem, čo je vlastne správne, akých informácií sa držať, mala som pocit, že neustále bojujem proti všetkým a ten neustály boj ma vyčerpával. Priebežne som hľadala na internete, obtelefonovávala všetky kojace kamarátky, overovala som si, či robím veci správne. Podporu som, žiaľ, nenašla ani u pediatričky. Tá mi povedala, že ak dieťa po dojčení plače, treba mu dať prevarenú vodu a ak vypije 10 lyžičiek, je hladné a treba začať prikrmovať…
POHĽAD SPÄŤ
Dnes, keď o tom premýšľam, si len povzdychnem nad tým, koľkého stresu som mohla byť ušetrená (a aj moje dieťa), keby …
… keby som dostala všetky potrebné informácie o dojčení ešte počas tehotenstva,
… keby som v prvých chvíľach neistoty a zmätku dostala kvalitnú podporu zo strany personálu nemocnice,
… keby aj staršia generácia bola ochotnejšia akcpetovať zmeny v prístupe k dojčeniu a postupov pri zavádzaní príkrmov.
Iste by sa našlo ešte veľa ďalších „keby“, toto sú však pre mňa tri, ktoré som vnímala, resp. vnímam najintenzívnejšie.
Tehuľky, pripravte na dojčenie seba aj najbližších!
Za posledné roky sledujem, ako stúpa dostupnosť relevantných informácií na internete a ako sa menia názory a postoje ľudí voči dojčeniu. Je síce fajn, že si môžeme informácie naštudovať, ale prax je časti iná – a niekedy len málo chýba, aby sme dojčenie nevzdali. Čo takto pripraviť na dojčenie aj to naše najbližšie okolie? Vziať ich na stretnutie o dojčení a ušetriť si vysvetľovanie vo chvíli, kedy sa nám absolútne nič vysvetľovať nechce…
Minulý týždeň som na kurze, ktorý vediem, zažila krásnu situáciu, kedy na „dojčenie“ jedna nastávajúca mamička priviedla svoju svokru. Tá síce počas stretnutia nič nehovorila, ale spätná väzba od nej bola, že keby mala možnosť si podobné informácie vypočuť v čase, keď ona mala bábätko, možno by vydržala dojčiť dlhšie.
Chcela by som preto povzbudiť všetky nastávajúce mamičky, aby skúsili hovoriť so svojimi mamami, svokrami, manželmi o dojčení ešte predtým, než sa bábätko narodí. Aby im ponúkli výstrižky z časopisov, články z internetu alebo ich aj vzali so sebou na svoju predpôrodnú prípravu, keď sa bude hovoriť o dojčení. Verím, že si tak môžu ušetriť veľa energie, ktorú môžu venovať svojmu vytúženému dieťatku namiesto neustáleho vysvetľovania a obhajovania, prečo robia veci tak, ako ich robia.
