Ako čo najefektívnejšie komunikovať s tínedžerom?

Asi ťažko uchránime tínedžerov pred všetkými nástrahami sveta a ani nemáme šancu ušetriť ich od emočného boja v dospievajúcich rokoch alebo zbaviť pôsobenia a vplyvov partie… ak však doma vytvoríme klímu, kde sa bude dieťa cítiť vypočuté a prijímané, zvyšuje sa šanca, že dieťa „dopočuje“, čo sa mu snažíme povedať.

„Mami, dnes je to kino. Idem. No a čo, že mám teplotu, veď nebudem vonku!“

„Jaká nuda dnes v škole…sme mali besedu o drogách..samé kecy, čo nám hovorili!“

…alebo v izbe nájdete uplakanú dcéru, ktorá sa s vami odmieta baviť….

„To čo máš na sebe? V tých handrách von nepôjdeš! No čo by ľudia povedali…“

Asi známe situácie…

Ako zvyknete reagovať? Čo by ste odpovedali? Aký by bol výsledok?

Skúšať môžete viacero spôsobov – zakazovať, prikazovať, utešovať, polemizovať, kritizovať, dávať dobre mienené rady, poučovať…s najlepšími úmyslami ukazovať dospelácku logiku:-)

Avšak je to skôr naše počúvanie, ktoré dokáže utešiť, prijatie depresívnych pocitov, ktoré pomôže vyrovnať sa s nimi. Asi ťažko uchránime tínedžerov pred všetkými nástrahami sveta a ani nemáme šancu ušetriť ich od emočného boja v dospievajúcich rokoch alebo zbaviť pôsobenia a vplyvov partie… ak však doma vytvoríme klímu, kde sa bude dieťa cítiť vypočuté a prijímané, je veľká šanca, že bude vnímavejšie k tomu, čo mu ako rodičia hovoríme, bude ochotnejšie akceptovať zákazy a viac uvažovať nad „dospeláckymi pohľadmi na vec“.

Ako teda komunikovať? Napríklad v každodennej praxi skúšať počúvať a hovoriť trocha iným spôsobom, ako sme zvyknutí:-)

  • namiesto zľahčovania pocitov („Neplač, veď stretneš ešte kopec iných chlapcov…snáď sa nebudeš toľko trápiť kvôli jednému…“), skúste použiť vcítenie a pomenovať myšlienky a pocity (…to je mi ľúto…nečudujem sa, že si smutná…verila si, že ťa má rád..)
  • namiesto ignorovania pocitov (syn je v strese, lebo zabudol ešte jednu úlohu do školy….reakcia rodiča: „To mi ani nehovor..čo si doteraz robil…vždy to tak dopadne, keď si nechávaš veci na poslednú chvíľu…poďme sadni a píš…) skúste len potvrdiť pocity slovom alebo povzdychom (ó…mhm…aha…rozumiem…och…)
  • namiesto vysvetľovania a logiky (dieťa má nezmyselnú požiadavku „tato kedy ma naučíš šoférovať?“…reakcia: „Nemáš na to ešte vek! Si ešte príliš mladá…“) skúste ponúknuť splnenie požiadavky aspoň vo fantázii – predstavy uľahčia lepšie prijatie reality („zdá sa, že sa nemôžeš dočkať… keby to šlo, tak už by si začala robiť ten vodičák:-)
  • namiesto ustúpenia (rodič na vytrvalé naliehanie dieťaťa alebo aby sa vyhol konfliktu s ním, rezignuje a povolí) skúste sa len jednoducho vcítiť do druhého (ja by som ťa rada pustila do kina, ale máš stále teplotu…počujem, že všetci idú a ty musíš ostať doma…nie je to fér, čo?…už by si bol rád bez teploty…)

Samozrejme, nedá sa čakať vždy vzorové a hladké riešenie ťažkostí. Ide o to naozaj počuť, aké majú tínedžeri pocity, vyjadriť im porozumenie, pochopiť …snažiť sa každodenne.

Páčil sa Vám tento článok? Zdieľajte ho medzi priateľmi

Podobné články

Workshop pre rodičov detí ktoré stoja na prahu voľby povolania a výberu strednej ale aj vysokej školy Ako táto voľba...

Deti sú v porovnaní s dospelými často spontánnejšie rýchlejšie skôr konajú ako hovoria deti sú menej zžité so sociálnymi normami...

Ide o špecifickú životnú etapu dôležité obdobie medzi detstvom a dospelosťou Pre samotných dospievajúcich a rodičov i okolie azda najviac...