Asi ťažko uchránime tínedžerov pred všetkými nástrahami sveta a ani nemáme šancu ušetriť ich od emočného boja v dospievajúcich rokoch alebo zbaviť pôsobenia a vplyvov partie… ak však doma vytvoríme klímu, kde sa bude dieťa cítiť vypočuté a prijímané, zvyšuje sa šanca, že dieťa „dopočuje“, čo sa mu snažíme povedať.
„Mami, dnes je to kino. Idem. No a čo, že mám teplotu, veď nebudem vonku!“
„Jaká nuda dnes v škole…sme mali besedu o drogách..samé kecy, čo nám hovorili!“
…alebo v izbe nájdete uplakanú dcéru, ktorá sa s vami odmieta baviť….
„To čo máš na sebe? V tých handrách von nepôjdeš! No čo by ľudia povedali…“
Asi známe situácie…
Ako zvyknete reagovať? Čo by ste odpovedali? Aký by bol výsledok?
Skúšať môžete viacero spôsobov – zakazovať, prikazovať, utešovať, polemizovať, kritizovať, dávať dobre mienené rady, poučovať…s najlepšími úmyslami ukazovať dospelácku logiku:-)
Avšak je to skôr naše počúvanie, ktoré dokáže utešiť, prijatie depresívnych pocitov, ktoré pomôže vyrovnať sa s nimi. Asi ťažko uchránime tínedžerov pred všetkými nástrahami sveta a ani nemáme šancu ušetriť ich od emočného boja v dospievajúcich rokoch alebo zbaviť pôsobenia a vplyvov partie… ak však doma vytvoríme klímu, kde sa bude dieťa cítiť vypočuté a prijímané, je veľká šanca, že bude vnímavejšie k tomu, čo mu ako rodičia hovoríme, bude ochotnejšie akceptovať zákazy a viac uvažovať nad „dospeláckymi pohľadmi na vec“.
Ako teda komunikovať? Napríklad v každodennej praxi skúšať počúvať a hovoriť trocha iným spôsobom, ako sme zvyknutí:-)
- namiesto zľahčovania pocitov („Neplač, veď stretneš ešte kopec iných chlapcov…snáď sa nebudeš toľko trápiť kvôli jednému…“), skúste použiť vcítenie a pomenovať myšlienky a pocity (…to je mi ľúto…nečudujem sa, že si smutná…verila si, že ťa má rád..)
- namiesto ignorovania pocitov (syn je v strese, lebo zabudol ešte jednu úlohu do školy….reakcia rodiča: „To mi ani nehovor..čo si doteraz robil…vždy to tak dopadne, keď si nechávaš veci na poslednú chvíľu…poďme sadni a píš…) skúste len potvrdiť pocity slovom alebo povzdychom (ó…mhm…aha…rozumiem…och…)
- namiesto vysvetľovania a logiky (dieťa má nezmyselnú požiadavku „tato kedy ma naučíš šoférovať?“…reakcia: „Nemáš na to ešte vek! Si ešte príliš mladá…“) skúste ponúknuť splnenie požiadavky aspoň vo fantázii – predstavy uľahčia lepšie prijatie reality („zdá sa, že sa nemôžeš dočkať… keby to šlo, tak už by si začala robiť ten vodičák:-)
- namiesto ustúpenia (rodič na vytrvalé naliehanie dieťaťa alebo aby sa vyhol konfliktu s ním, rezignuje a povolí) skúste sa len jednoducho vcítiť do druhého (ja by som ťa rada pustila do kina, ale máš stále teplotu…počujem, že všetci idú a ty musíš ostať doma…nie je to fér, čo?…už by si bol rád bez teploty…)
Samozrejme, nedá sa čakať vždy vzorové a hladké riešenie ťažkostí. Ide o to naozaj počuť, aké majú tínedžeri pocity, vyjadriť im porozumenie, pochopiť …snažiť sa každodenne.
