Otázky a odpovede o psychoterapii pre rodičov

Stretáva ju sa tu dvaja ľudia – terapeutka a klient. Pilierom je budovanie kvalitného medziľudského pracovného vzťahu a na jeho podklade spracovávanie, hľadanie riešení a zmierňovanie ťažkostí, s ktorými klient prichádza.

Ako sa máme ako rodičia rozprávať s dieťaťom o drogách? Dajme tomu, že zistíme, že aj to naše dieťa dačo skúsilo…?

Rodičia to majú ťažšie, lebo sú citovo zainteresovaní, ide predsa o ich dieťa a chcú ho ochrániť. Ak už dieťa s drogou experimentovalo, má zážitok a svoj názor na ňu. Cestou môže byť, že rodičia vyjadria svoje obavy a strach o dieťa, prípadne aj hnev, ale aj aby sa snažili baviť o tom, aké to pre neho bolo, čo mu to dalo a či mu to vôbec chutilo…Droga ponúka vždy dve cesty: jedna je tá príjemná, ktorou sleduje to, aby si dieťa „namotala“. Čiže droga čosi dáva. V minulosti sa poukazovalo iba na to, aké je to zlé a robil sa z toho „bubák“. V súčasnosti sa snažíme poukázať na to, čo droga poskytne, ale zároveň, čo dokáže niekoľko násobne vziať, napríklad vzťahy, zdravie, priateľstvá…

Ako si ako rodičia môžeme všimnúť, že s naším dieťaťom niečo nie je v poriadku?

Väčšinou, keď už sa dieťa v niečom “vezie”, čosi sa zákonite zmení. Môžu sa zmeniť kamaráti, výsledky v škole, dieťa prestane chodiť na krúžky, má zrazu iné záujmy… Čokoľvek sa totiž s dieťaťom deje, zvyčajne sa niekde odrazí. Nemusí to byť ani droga, stačí, že sa deje čosi, čo dieťa nevie “stráviť”. Napríklad napätie v rodine, šikanovanie v škole,…Je veľmi nápomocné, keď rozprávanie sa a zdieľanie  každodenných zážitkov je bežnou súčasťou života rodiny. O to jednoduchšie je potom zachytiť a reagovať na prípadné problémy a ťažkosti dieťaťa. Ak má rodič pocit alebo priamo vidí isté zmeny v správaní alebo prežívaní dieťaťa, je prospešné ak situáciu nebagatelizuje. Je dobré nájsť si vhodný čas na rozhovor, tj. nie keď, dieťa práve sleduje nejaký program v televízii a rodič sa len tak mimochodom chce pýtať na zhoršený prospech v škole. Rodič môže povedať niečo v duchu.: „Už dlhšie pozorujem, že ťa nič nebaví…., zdá sa mi, že si v poslednej dobe nejaký smutný….mám trocha obavy, keď odmietaš chodiť von s kamarátmi….rád/a by som o tom s tebou hovoril…. povedz mi o tom viac…ako to ty vidíš….. „. Je tiež vhodné pripraviť sa na prvotné odmietanie, zatajovanie, zľahčovanie zo strany dieťaťa. Ale netreba sa nechať odradiť. Skôr to okomentovať, „..asi teraz nechceš o tom hovoriť, tak sa porozprávame neskôr…“ Samozrejme ak  sú problémy závažné, ohrozujú zdravie alebo život dieťaťa, tak treba konať a vyhľadať odbornú pomoc.

Ako vyzerá rozhovor o návykových látkach medzi dieťaťom a terapeutkou?

Terapeutka sa snaží o to, aby dieťa neodsudzovala. Či už dieťa fajčí, pije na diskotékach, experimentuje, nesmie sa toho zľaknúť. Terapeutka nemusí súhlasiť, môže jej to byť proti srsti, ale akonáhle by pri rozhovore začala moralizovať a hodnotiť, debata by skončila. Deti si v tom rozhovore hľadajú svoje cestičky, sú to ich životy a ony sa musia naučiť byť za svoje rozhodnutia zodpovedné a niesť následky svojich rozhodnutí. Či už dobrých alebo zlých.

Moje dieťa neustále vysedáva pred počítačom, znamená to niečo?

Ak rodičia majú pocit, že dieťa príliš dlho vysedáva za počítačom, môžu sa s ním najskôr porozprávať o svojich obavách, prejaviť podporu a pomoc pri riešení problému. Treba však byť pripravený aj na odmietnutie, vzdor, a pokúsiť sa nebrať to osobne. Hnev a hádky situáciu len zhoršia. Rodičia môžu navštíviť aj odborníka – psychológa, alebo si na internete nájsť ďalšie inštitúcie, ktoré by im mohli byť nápomocné.

Môj syn sa dokázal hrať viac ako 12 hodín denne. A vyberal si len bojové hry. Prečo sú počítačové hry pre dieťa také zaujímavé?

Príťažlivosť počítačových hier môže spočívať v tom, že umožnia zažiť úspech, dôležitosť či výnimočnosť a obdiv, ktorý dieťaťu možno chýba. „V škole sa so mnou nikto nebaví, všetkým som na smiech, ale v počítačovej hre sa môžem stať hrdinom, môžem ničiť, môžem si dovoliť to, čo v realite nie“.

Ako mám zmotivovať svoje dieťa k návšteve psychoterapeutky?

Prvé stretnutie s rodičom sa môže uskutočniť aj bez dieťaťa. Na tomto stretnutí pátrame potom, čo by mohlo byť dôvodom odmietania a tiež sa spoločne dohadujeme, čo môže rodič dieťaťu povedať – ako ho zmotivovať aspoň na prvé stretnutie. Ďalšia motivácia je už na psychoterapeutke, ktorá sa počas prvého stretnutia snaží s dieťaťom dohodnúť na podmienkach stretávania sa. Naša skúsenosť je taká, že zväčša sa rodičia obávajú, že ich dieťa chodiť nebude, lebo samy nevedia, ako dieťa pripraviť na takéto stretnutie – čo mu povedať a akým spôsobom. To si však s Vami prejdeme na spoločnom stretnutí.

Môže psychoterapia pomôcť aj pri problémoch v správaní?

Naše skúsenosti potvrdzujú, že áno. Práve bytie vo vzťahu podľa princípov PCA v cieľovej skupine detí a mládežníkov vnímame za zmysluplné a pomáhajúce. Jedným z faktov je skutočnosť, že terapeutický vzťah poskytuje istotu a bezpečie. Z osobnej skúsenosti s prácou s deťmi a mládežníkmi si dovolíme tvrdiť, že vzťah nesúci akceptáciu, empatiu a bezpodmienečné prijímanie otvára priestor pre kúzelné momenty.

Zisk z takejto terapie podporuje aj fakt, že PCA prístup dodáva opätovnú chuť uplatňovať sa, rásť, vyvíjať sa. Mnohé z detí sú totiž často tak demotivované, že nielenže už neprejavujú snahu („ kašlem už na to, aj tak to nikoho nezaujíma“), ale nevidia v tom žiadny zmysel („je jedno, čo urobím, lebo aj tak si o mne myslia, že na to nemám“). Strach, hnev, zúfalstvo, nepochopenie, nenávisť,……to je pár pocitov, ktoré naši klienti cítia vo svojich vzťahoch. Prípadne im tieto pocity najčastejšie vyčítajú práve blízki ľudia, ktorí ich zase pociťujú pri nich. Často sa nám zdajú naši klienti ako zablúdení vo vzťahoch, a tak práve vybudovanie terapeutického vzťahu, kde vládnu „stretnutia“ s človekom sú základom úspechu. Takéto „stretnutia“ sú pre nás odpoveďou, prečo práve PCA terapia.

Ako je možné, že sa tak viete priblížiť k deťom?

Je nepochybné, že dieťa cíti a myslí inak ako dospelí a je na terapeutke, aby sa dokázala priblížiť dieťaťu čo najviac, aby sa pokúšala nazerať na veci tak, ako nazerá dieťa. To, že je terapeutka dospelou a má na veci iný názor by mala vo svojej úprimnosti a ozajstnosti využiť vtedy, keď cíti, že to dieťaťu pomôže. Ďalším momentom je uvedomenie si, že čokoľvek s čím dieťa prichádza je vec dôležitá. Žiaľ, často sa stretávame s tým, že dospelí zľahčujú problémy detí, neberú ich vážne,…pretože ich vlastne porovnávajú s problémami dospelých. Je nevyhnutné, aby terapeutka rešpektovala dôležitosť a významnosť problému dieťaťa.

Moje dieťa je ustráchané, tiché, asi nebude u Vás hovoriť, nie je to problém?

Pri budovaní si vzťahu s dieťaťom je dôležitá aj samotná komunikácia. Sú deti, ktoré po opadnutí počiatočných zábran (strach z neznáma, strach z prijatia, z porozumenia a pod.) sa pomerne rýchlo „rozrozprávajú“. Sú však deti i také, ktoré pri počiatočných zábranách potrebujú akési „barličky“. Terapeutka by mala byť vnímavá voči tomu, čo dieťaťu môže pomôcť pri komunikácii – mala by rozpoznať a využiť prostriedky, ako napr.: kreslenie, písanie, modelovanie,… To všetko sú aktivity, ktoré považujeme pre dieťa za prirodzené a zároveň sú zdrojom rozhovoru (podobne ako sa využíva hra v terapii hrou pre menšie deti).

Niekedy je pre dieťa jednoduchší rozhovor, keď má tému akoby skonkretizovanú (napr. dieťa si chce kresliť – môže nakresliť, čo chce, je to ponechané na ňom – nakreslí svoju obľúbenú činnosť, napr. hokej – začína hovoriť, ako to funguje medzi chalanmi v tíme…). Aj tu má dieťa na výber a slobodne sa rozhoduje (my mu dáme možnosti, čo by chcelo robiť a ono si volí).

Ako pracujete s dieťaťom, ktoré má samovražedné sklony?

U detí ohrozených suicidálnym správaním môžeme pozorovať dlhšiu dobu rôzne známky psychického napätia, poruchy spánku, telesné ťažkosti, akoby „volali o pomoc“ alebo hľadajú pomoc, samovražda väčšinou neprichádza bez varovania.

Určite treba zbystriť pozornosť, keď dieťa otvorene hovorí o samovražde, má časté a intenzívne samovražedné myšlienky a fantázie. Ich obsahom býva plánovanie suicidálneho konania, predstava o tom, ako by reagovali pozostalí, fantázie o vlastnom pohrebe, ako by reagoval človek, ktorý dieťaťu ublížil, nesprával sa k nemu dobre, nebol spravodlivý. Takéto dieťa je vo väčšom ohrození než to, ktoré o samovražde nerozpráva. Dôležitá je vždy aj spolupráca s rodičmi a zároveň získať pre ňu aj samotné dieťa. Keď sa stretnem s dieťaťom hovoríme spolu o tom, že to, čo si tu povieme je dôverné, avšak ak bude nejaká informácia závažná a bude nutné ju povedať aj rodičom, otvorene to dieťaťu prinesiem a budeme hľadať spôsob, ako to oznámiť rodičom. Niekedy je vhodné napríklad so starším dieťaťom – tínedžerom spísať dohodu o tom, že počas spolupráce sa písomne zaviaže, že neurobí nič pre ohrozenie svojho života. V rozhovoroch s dieťaťom sa spolu snažíme hľadať  a pomenovávať možnosti ako situáciu zvládať, o čo / o koho sa dá oprieť, čo môže zmierniť pocity beznádeje a podporiť sebaúctu a sebavedomie. Je dôležité nepodceňovať úvahy dieťaťa o samovražde, klásť si otázky o tom, či sú mienené vážne, aký je ich motív alebo či je prítomná nejaká duševná porucha. Samozrejme podľa závažnosti situácie je dôležité aj psychiatrické vyšetrenie alebo pri vysokom riziku hospitalizácia dieťaťa.

You may also like...