Rozvod môže byť traumatizujúcou udalosťou. Najčastejšie je spojený s odchodom partnera, teda rozpadom rodiny. Avšak problémovejšie býva obdobie pred rozvodom, teda keď pretrvávajú spory, je vyhrotená situácia, opakujú sa konflikty, hádky. Čo všetko deti v súvislosti s rozvodom, respektíve dlhodobejšími negatívnymi rodinnými situáciami prežívajú?
Čo všetko deti v súvislosti s rozvodom, respektíve dlhodobejšími negatívnymi rodinnými situáciami prežívajú?
Deti majú často pocity viny a rozvod vzťahujú k sebe: „…ja za to môžem…“, „…neposlúchal som, preto sa to stalo…“, „…robila som problémy, preto otec odišiel…“ a pod.
Deti prežívajú neuveriteľný tlak. Ten sa môže stupňovať, pokiaľ rodičia kladú nevhodné otázky typu: „…s kým by si chce/a bývať?“. Dieťa nemôže robiť takúto voľbu, pretože vždy cíti, že sklamalo tú druhú stranu. Nedokáže pravdivo hovoriť o tom, ako by to ono chcelo, ale prispôsobuje sa okoliu, napr. nepovie, že by chcelo byť s tatinom viac, lebo sa obáva, že by to maminu zranilo.
Odchod partnera z domácnosti deti môžu pociťovať ako opustenie: „…opúšťa mamu, opúšťa mňa…“. S odchodom partnera sa môžu u dieťaťa objaviť aj pocity sklamania, hnevu, až zúrivosti, nenávisti, smútku. Škála pocitov je veľmi široká a aj u jedného dieťaťa sa v priebehu krátkeho času môže meniť.
Deti pociťujú neistotu. Niečo podobné môžu pociťovať aj rodiča, vynárajú sa otázky typu: „…ako to teraz bude?“, „…ako to budeme zvládať?…“, „kto bude so mnou chodiť na futbal?…“ a pod.
Často v súvislosti s okolím deti cítia pocity hanby. S tým býva spojený aj tlak, ako to povedať kamarátom, v škole, ako vôbec o tom hovoriť. Často to býva umocnené v domácnostiach, kde je téma rozvodu tabu, nerozpráva sa o nej a všetci sa tvária, akoby sa nič nedialo.
Deti prežívajú nádej: „…to sa ešte dá dokopy…“ , „keby chceli, išlo by to…“, „..ja by som ich vedela dať dokopy…“. deti jednoducho nerozumejú, čo sa udialo a nechcú pripustiť, že ich rodina sa rozpadá.
Deti – väčšinou dospievajúci – akoby neprežívali nič, tvária sa, že sa ich to netýka, že sa nič nedeje. Vnútorne však môžu prežívať napätie, nervozitu, hnev, no ich obranné mechanizmy reagujú takto. Rodiča potom mrzia otázky typu: „…budeš mať peniaze, aby si mi kúpil nový telefón?“, „…to znamená, že už nebudeme chodiť na dovolenku?…“ a pod. Objavujú sa aj otázky: „…to budeme mať akože nového tatka?“, či vyjadrenia: „…už sa teším na macochu…“. Za týmito vyjadreniami sú posolstvá, avšak je potrebné ich čítať.
Samozrejme, že reakcie detí na rozvod závisia od viacerých okolností (vek dieťaťa, povahy dieťaťa), ako aj od situácie v rodine pred rozvodom. Rozvod môže byť aj pre deti úľavou, pokiaľ bol vyústením dlhodobej nepriaznivej situácii v domácnosti. Na rôznorodé emócie je potrebné citlivo, taktne a trpezlivo reagovať.
