Jej základný – vrelý a láskavý – postoj nemizne, bez ohľadu na to, čo dieťa robí. Dokonca aj keď je ona sama podráždená, cíti zlosť alebo hnev. Nikdy sa nemstí, nikdy svojmu dieťaťu nepripraví odvetu.
Som dosť dobrá matka?
Práve som sa prehrabovala v nejakých materiáloch zo školy (sťahovali sme sa a bolo treba urobiť triedenie 🙂 a našla som definíciu „dosť dobrej matky“.
V psychológií je to terminus technicus a – okrem iného – hovorí aj o nasledovnom:
Good enough mother…
Jej základný – vrelý a láskavý – postoj nemizne, bez ohľadu na to, čo dieťa robí. Dokonca aj keď je ona sama podráždená, cíti zlosť alebo hnev. Nikdy sa nemstí, nikdy svojmu dieťaťu nepripraví odvetu. Jej základný postoj prevažuje nad akoukoľvek chybou, ktorú robí a ktorú nevyhnutne aj urobí. Je odborníčkou v zvládaní negatívnych reakcií konštruktívnym spôsobom.
Úúúha…
Chvíľu som na tú definíciu pozerala, najmä na tú poslednú vetu. a hovorím si, že aj keď som študovaná v odbore, asi nie som dosť dobrá matka. Negatívne emócie, zlosť mojich detí, prípadne nechuť robiť veci tak, ako by som si to práve predstavovala nie vždy zvládam práve konštruktívnym a pokojným spôsobom. Niekedy mám pocit, že nerobím nič iné, len uspokojujem potreby niekoho iného (pritom mám muža, ktorý mi veľa pomáha a deti sú relatívne pohodové). a keď mám viacero takýchto „vyciciavacích“ dní za sebou, tak už vôbec ani nemám chuť byť konštruktívna. Chcem sa teleportovať do teplých krajín a mať od všetkých pokoj.
Jasné, že ostanem doma, zohrievať rodinný krb a naďalej uspokojovať potreby mojich najbližších.
Kedy to vlastne začne…
Keď žena otehotnie a pripravuje sa na príchod bábätka, zrejme si väčšinou predstavuje krásne chvíle s malým rozkošným človiečikom. Vzájomné túlenie, maznanie sa, úsmevy, prvé poťahanie mamy za vlasy…. Realita je väčšinou iná.
Dovoľte mi citovať jednu maminu z nášho kurzu: „Po čase to krásne ružové stvorenie považuješ za jedno nesmierne egoistické, urevané a nevďačné niečo a len čakáš, kým príde niekto druhý, kto ťa na chvíľu zbaví starostlivosti oň. Ďalší záchvat paniky som mala, keď som si uvedomila, že ono s nami zostane, že odteraz to už bude len viac a viac starostlivosti, ktorú si bude vyžadovať.“
A práve včera mi poslala kamarátka mail, má 4-mesačného syna, je sama ďaleko od rodiny v zahraničí, bez pomoci a podpory. a je zúfalo na dne.
Sme dosť dobré matky?
Rozmýšľam, či si toho na seba nechceme nabrať veľa. Byť dobrou matkou, chápajúcou partnerkou, skvelou kuchárkou a homemanagerkou, aktívnou milenkou, vynaliezavou plánovačkou rodinného programu… Prosto – aby deti boli OK, manžel hrdý, akú má skvelú ženu, mama rada, akú šikovnú dcéru vychovala, svokra spokojná, že neoženila syna zas až tak úplne zle …
Rozmýšľam, či aj všetci tí, na ktorých myslíme my, myslia tak intenzívne na nás a trochu aj na naše potreby (ktoré sa porodením dieťaťa rozhodne nezužujú len na starostlivosť oň).
Verím tomu, že na nás myslia. Len im to občas musíme pripomenúť a chrániť samé seba. Chrániť pred akýmsi „burn-outom“ z materskej role.
Sme DOSŤ DOBRÉ MATKY, aj keď sa nám to niekedy nezdá, lebo nestíhame, nemáme už možno silu ani chuť byť skvelé a neviem aké. Sme DOSŤ DOBRÉ MATKY, lebo ľúbime našich najbližších a snažíme sa robiť veci najlepšie, ako v tej chvíli vieme a môžeme.
