Po strate milovaného človeka, ktorú zapríčinila smrť, alebo i odchod jedného z rodičov po rozvode, môže zažívať dieťa celé spektrum často i protichodných emócií. Môže prežívať bolesť, strach, prázdnotu, hnev, sklamanie, opustenosť a zároveň i pocit úľavy. Je dôležité, aby sme mu pomohli tieto pocity zvládnuť.
Vyrovnávanie sa so stratou je procesom, ktorý väčšinou prebieha v niekoľkých fázach. Elizabeth Kubler – Rossová, ktorá sa venovala starostlivosti o nevyliečiteľne chorých a ich rodiny, popisuje vo svojej knihe “O smútku a zomieraní“ päť fáz smútenia:
1. Fáza – popretie, alebo neschopnosť tomu uveriť
Popretie je akési otupenie, ktoré pomáha v prvotnej fáze fungovať bez toho, aby si človek naplno uvedomoval hĺbku straty. Pomáha pripustiť si len toľko, koľko zvládne. Postupom času popretie mizne a do popredia sa dostáva smútok. Dôležité je, aby dieťa neostalo v predstave, že k smrti neprišlo, alebo že sa rodičia opäť vezmú.
2. Fáza – hnev
Veľká bolesť, ktorej musí človek čeliť sa často mení na hnev. Je to spôsob, ktorý pomáha dať prežívaniu štruktúru, ukotvenie a zameranie. Hnevať sa môže na príbuzných, lekárov, aj na samotného blízkeho, ktorý odišiel.
Po šoku a zamrznutí prichádza k prepuknutiu chaotických emócií: smútok a bolesť strieda zlosť a hnev. Môže prežívať i strach, zúrivosť, úzkosť, pocity viny, nepokoj. Je veľmi ťažké odlúčiť sa od niekoho, koho milujeme. Všetok tento zmätok je normálnou súčasťou procesu smútenia. Ak je dieťa schopné svoje pocity vyjadriť, je to dobré znamenie, že sa dostáva zo zamrznutia alebo bezmocnosti, ktoré sa prejavujú v prvej fáze. Emócie je potrebné vyjadriť a vydržať. Pomôcť môžeme dieťaťu vytvorením bezpečného prostredia na vyjadrenie emócií. Zmätok v emóciách je potrebné akceptovať v celom priebehu procesu smútenia.
3. Fáza – vyjednávanie alebo „čo by bolo keby…“.
Tu sa vracia smútiaci do minulosti a predstavuje si, čo by sa zmenilo, keby spravil niečo inak. Môže v nej prichádzať i k snahe uzavrieť nejakú dohodu „keď sa budem viac modliť, vráti sa späť“ „keď budem poslúchať, rodičia sa k sebe vrátia“. Táto fáza je typická väčším premýšľaním, obviňovaním sa, dávaním si viny…
Je dôležité v tejto fáze dieťa podporiť v sebadôvere, že bolesť zvládne. Môžme ho podporiť, aby vyjadrilo, čo je mu ľúto, že neurobilo, aby to potom mohlo nechať odísť.
4. Fáza – depresia
Po zistení, že vyjednávanie nepomôže, doľahne v plnej miere smútok, často pocit beznádeje. Napriek svojej intenzite nie je duševnou chorobou, ale normálnou reakciou na ťažkú, nepredstaviteľnú udalosť. Ak by tento hlboký smútok trval dlho a máte o dieťa strach, poraďte sa radšej s odborníkom.
5. Fáza – prijatie reality
Človek postupne prijme to, čo sa stalo a je ochotný ísť v živote ďalej. Neznamená to, že už mu nebude nikdy smutno. Je to postupné prispôsobovanie sa novej situácii. Dieťa postupne stále viac zaujíma okolitý svet, nadväzuje vzťahy, vracia sa späť do života.
Aj keď je tu popísaný proces podľa jednotlivých fáz, je dôležité dodať, že proces smútenia každého človeka je jedinečný. Smútenie nie je proces priamočiary, jednotlivými fázami môže prechádzať opakovane. A aj keď sa zdá, že sa so stratu vyrovnal, môže sa smútok vrátiť, najmä v období sviatkov, prázdnin, Vianoc, ktoré stratu viac pripomínajú. Zároveň nemusí každý prejsť všetkými tu popísanými fázami.
Spracované pomocou:
Levine P.A., Klineová M.: Prevence traumatu u dětí (Maitrea, 2014)
Nemôžem uveriť, že sa už nikdy neukáže vo dverách (www.plamienok.sk)
