Alebo aj nie blízkemu človeku … Hocikedy sa vám môže stať, že sa ocitnete v situácii, kedy bude potrebné, aby ste poskytli tzv. psychologickú prvú pomoc – krízovú intervenciu.
Môžete sa stať svedkom dopravnej nehody, môže sa stať, že sa vo vašej blízkosti ocitne silne emocionálne zasiahnutý človek. Pred pár dňami sa v takejto situácii ocitala moja známa, ktorej neter sa stala svedkom samovražedného pokusu iného mladého človeka.
Napriek tomu, že sa o psychickej náročnosti posledných dvoch rokov hovorí veľa a existujú rôzne odporúčania ako a čo hovoriť, či nehovoriť, v situácii, keď sa „TO“ deje, nie je úplne jednoduché zareagovať. Možno by sme mnohí váhali, aké slová sú OK a ktoré naopak nie sú vhodné.
Spýtala som sa preto našej kolegyne Hanky Celušákovej, čo odporúča. Sama sa v praxi venuje často práve krízovej intervencii a za nápomocné považuje, ak:
- Zasiahnutú osobu necháme vyplakať – ak má potrebu plakať.
- Ponúkneme vypočutie – ak chce hovoriť. Dôležité je NEVYZVEDAŤ! Ak chce mlčať, ponúkame súcitnú tichú prítomnosť.
- Normalizujeme akékoľvek prežívanie – „cítim hrôzu, necítim nič, som bezmocná, cítim hnev“. Všetko je normálna reakcia na nenormálnu situáciu.
- Prežitá hrôza môže v nasledujúcich dňoch spúšťať rôzne prežívanie – zvýšenú citlivosť na hluk, svetlo, pachy, tesné oblečenie – výrazné senzorické zážitky dráždia, sú neznesiteľné, v noci môžu narušovať spánok (opäť je vhodné aplikovať stabilizačné techniky).
- Alebo naopak môže prežívať odpojenosť – od seba, od sveta okolo. Ľudia mimo udalosť sú vzdialení, akoby v hmle, alebo ich emócie a myšlienky a starosti sa zrazu zdajú banálne, nepochopiteľné. Zrazu si s nimi nemusí mať čo povedať a prehlbuje sa pocit osamelosti.
- Priblížime, že sa môže stať, že sa v najbližších dňoch budú vracať zlomky spomienok na udalosť. Môže ich spustiť podobná vôňa, zvuk, oblečenie, kachličky… Môžu to byť sny (nočné mory), ale aj spomienky počas dňa, ktoré vrátia do situácie „akoby sa to dialo znova“, aj s pocitmi hrôzy, bezmoci. Vtedy môžu stabilizačné techniky pomôcť vrátiť sa „tu a a teraz“ do bezpečia.
- Ponúkneme, že sa s nami môže kedykoľvek znova porozprávať (príp. dať kontakty na linky pomoci – ak by nechcela osoba hovoriť s nami. Potvrdiť, že je ok si vybrať s kým o udalosti a svojom prežívaní chcem a s kým nechcem hovoriť. Niekedy nechce viac zaťažovať blízkych, alebo by sa mohol/la hanbiť. Je dôležité opakovane uistiť, že si tým nemusí prechádzať osamelo, je normálne požiadať o pomoc).
- Normalizujeme, že má tiež právo komukoľvek kedykoľvek povedať, že o udalosti nechce hovoriť (zvedavosť či fascinácia udalosťou môže iných viesť k núteniu rozprávať o udalosti, čo môže viesť k retraumatizácii).
- Povzbudíme, aby osoba neostávala sama so svojimi myšlienkami, spomienkami, nočnými morami. Pokiaľ neprestávajú, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc.
- Dáme informáciu, že má právo úplne na udalosť prestať myslieť, lebo naša myseľ občas potrebuje vypnúť. A má tiež právo na radosť a dobré pocity.
- Ponúkneme stabilizačné techniky.
